Že nech “dójdem”. Strašne veľa hodín cesty to zaberie z Bratislavy do Slovenského nového mesta, kde vtedajší kráľ Zemplína panoval. Na poslednom úseku sme už míňali všelijaké drevené stavby “levitujúce” iba na trámoch – aby nemusel riešiť základy a nejaké stavebné povolenia, či čo… Pštrosia farma bola teasingom, ktorého pointa gradovala na benzínovej stanici s názvom Agent 007. Za ňou bol plot, na ňom sádrové sošky Laurela a Hardyho či Charlie Chaplina, ktoré dávali tušiť, že ide o sídlo skutočného milovníka kinematografie. Čakal som smiešne tri hodiny, kým vybavoval rad stojacich žiadateľov o sponzorstvo. Staršie tety striedali mladí boxeristi. Ako mi neskôr miestni vysvetlili, pomoc nikdy nebola len tak. Mladí boxeristi, ktorým zaplatil výbavu, si to vraj neskôr museli odpracovať uňho na poliach, ľudia, ktorí pracovali vo Varehových firmách dostávali čast platu v podobe stravných lístkov, ktoré platili len vo Varehových potravinách a podobne.
Vzal ma do asi 15 km vzdialenej dedinky, v ktorej mal reštauráciu. “Objednám ti to najlepšie” povedal, niekam odišiel a ďalšiu hodinu som ho nevidel. Medzitým mi priniesli asi dve kilá jedla, niečo vyprážané položené na niečom vyprážanom, zaliate niečim bielym a k tomu veľa kapusty. Mňamka. Nakoniec si prisadol a rozprával mi o tom, ako chce nakrútiť vestern. On bude “kóvboj”, pušku má, strieľať vie a čo mi prízvukoval asi šesťkrát: “Viem zohnať medveďa! Živého! Normálne medveďa, čo sa takto postaví na zadné, celý!”. Pochopil som, že nič, nemá význam hovoriť o tom, že nejaký horor, film, slávni herci, aj tak ani jedno z tých mien nepoznal. Ani Pauhofovú. Vrátil som sa domov a zabudol som, že existuje.O pár mesiacov mi zazvonil telefón a Mikuláš Vareha mi z neho dáva inštrukcie: “Som na pumpe, poď sem.” Na otázku, ktorú myslí, je ich v Bratislave niekoľko, odpovedal: ”Na óemfau.” Zo zadného kufra jeho limuzíny mi vybral pár fliaš vína s portrétom prezidenta a jeho manželky, ktoré im práve odovzdal. “Dal som im aj dve tony jabĺk,” zveril sa mi a zase bľabotal niečo o medveďovi.
V Prvom slovenskom horore som sa vrátil na “miesto činu”. Hľadal som však Varehu márne. “V base je,” hovorili miestni a poslali nás pozrieť sa na pumpu. Tá fungovala, ale už nemali benzín,) Za ňou stále stál ten filmový plot a za ním sídlo s vypchatými zastrelenými zvieratami. Medzi nimi aj hlava medveďa.
Viac o filme na www.prvyslovenskyhoror.sk alebo na Facebooku, od 15. júla aj v bratislavskom kine Lumiére.